Klub emočne tupých

Končil nádherný týždeň v Taliansku... veľmi veľa sme toho videli a zažili. Mohol som sa jej niekoľko dní a nocí dotýkať, hladiť... zaspávať v tesnom objatí. Pamätám si na pohľad z Fiesole na Florenciu a to, ako sme sa rozprávali o tom, že by sme v tomto meste dokázali žiť. Večer sme v kníhkupectve počúvali koncert miestnych hudobníkov a natáčal som ju na jej mobil... akosi sa jej to neveľmi páčilo a tak sme na tom zázname obaja... možno dodnes v jej mobile. Pamätám si, ako som jej v múzeu prstom ukazoval na dvadsaťkorunáčku, ktorú som tam medzi všetky tie všakovaké meny vhodil a ako sme sa na tom poškriepili... aj to, ako som v cukrárni tvrdohlavo trval na šľahačkovom pohári, ktorý sa mi najviac páčil... Pamätám si, ako na moste boli tisíce malých i veľkých visacích zámkov zaľúbených dvojíc, ktoré verili, že vďaka nim sa do Florencie ešte vrátia. Končil nádherný týždeň a mali sme pred sebou ešte jednu spoločnú noc... mohol som sa jej dotýkať a hladiť... a zaspať vedľa nej.