Klub emočne tupých

Už pár týždňov trpím ako pes. Nič výstižnejšie ma nenapadá. Počítam dni a niekedy už aj minúty. Cítim akýsi ťažko definovateľný tlak na hrudníku a moje myšlienky zbesilo cirkulujú. Takže pozvanie na narodeninovú oslavu padlo celkom vhod... akože aspoň prídem na iné myšlienky, takže, aj keď bez nálady, ale idem. Všetko sa vyvíja vcelku normálne, snažím sa byť prívetivý a zhovorčivý, dokonca aj uvažujem, či nezostanem dlhšie. A po desiatej si kamarát zoberie mikrofón a habkavo hovorí, že keďže tu má skoro celú rodinu a aj veľa známych ... a že to je vhodná príležitosť... a k tomu biela ruža a niečo schované v dlani... Asi by som sa mal tešiť... rozmýšľam a spomínam si... pred pár rokmi o ňom nechcela ani počuť, ale svojou vytrvalosťou a trpezlivosťou napokon dosiahol svoje. Skúsila to s ním a už spolu pol roka bývajú. Rozmýšľam a hľadám paralely... Na torte svietia dve rozdielne párne číslice, ktorých súčet je šesť. Takže tak. Rozmýšľam a predstavujem si. Aké to asi je, povedať to nahlas a pred svedkami a akože čakať napäto na to, či zaznie áno... To všetko bolo včera. Odišiel som, lebo som to akosi nezvládal... mal by som sa tešiť, ale stále iba rozmýšľam a rozmýšľam. Beriem to ako obrovskú schválnosť a zlomyselnosť... sedím dnes u nich a všetko zas a znova vidím zo záznamu... objatie, bozk, spoločný tanec... Asi sa to nedá vysvetliť. Aspoň som to skúsil. Rozhodli sa, že chcú byť spolu. Majú pred sebou roky, možno desaťročia. On ju nesporne miluje až detsky závislou láskou, ona... ho nesporne má rada. Vydávať sa bude vraj v krémovom. Ale pätnásty október vychádza na sobotu až v roku 2010. Nie je sa kam ponáhľať.